Migréna. Moja najlepšia priateľka.
Písal sa rok 2000. Bola som na materskej dovolenke, keď ma prepadla príšerná bolesť hlavy. Na to, že ma dovtedy v živote nezabolela, som to nemala s čím porovnať. Ale bolo to na zbláznenie.
Prvotná diagnóza znela migréna. Lenže keď som sa už na druhý deň nevedela ani postaviť na nohy, okamžite ma šikovali na pohotovosť a odtiaľ rovno na infekčné oddelenie. Diagnóza? Zápal mozgových blán.
Tri týždne na JIS-ke. Opakované lumbálne punkcie. Infúzna liečba. Dieťa, ktoré vidíte len spoza okna na pár minút denne. Mladému telu to dalo poriadne zabrať.
Ale zvládla som to. Prešlo to. Domov som odchádzala po svojich.
Hoc nie vždy to tak dopadne…
No na pamiatku som si odniesla migrénu.
Kto ju nepozná, ten si pod tým často predstaví „silnejšiu bolesť hlavy“. Lenže migréna je úplne iný level. Je to pulzujúca bolesť, ktorú nerozchodíte pohárom vody ani krátkym oddychom. Človek sa pri nej často musí úplne zastaviť. Zhasnúť svetlo, stíšiť svet, odložiť plány a len čakať, kým telo prestane kričať.
Lenže to sa dá krásne povedať na papieri. Nie vždy v reálnom živote.
Hlavne vtedy, keď sa vám migréna spúšťa týždeň čo týždeň a trvá 48 až 72 hodín. To by asi máloktorý zamestnávateľ akceptoval také pravidelné „polihovanie“ doma. A tak chcete či nechcete, idete do práce. Predýchavate. Fungujete silou vôle. Občas vás pošlú aspoň na desať minút zavrieť sa do tmy, lebo vidia, že farba vašej pokožky sa pohybuje niekde medzi sivou a zelenou.
Samozrejme, liečba od neurológa nastavená, lieky pravidelne užívané… a aj tak som x-krát do mesiaca končila na infúziách.
Nevýhodou u mňa bolo široké spektrum spúšťačov. Stres. Nedostatok spánku. Hormonálne výkyvy. Atmosférický tlak. Fyzické vyčerpanie. Nízka hladina glukózy. A ďalších milión vecí.
Prvá veľká zmena prišla vo chvíli, keď som pochopila, že to nemôžem riešiť len tabletkami. Pretože tie možno zmiernia rozbehnutý záchvat, ale nezmenia to, že migrény stále prichádzajú.
A tak som skúšala. Hľadala. Učila sa.
Výrazný posun prišiel, keď som si „ušila“ na mieru doplnky výživy a spoznala oxygenoterapiu. Bolesti sa zmiernili, frekvencia sa predĺžila. Neskôr prišla akupunktúra, čínska medicína, esenciálne oleje a ďalšie veci.
Postupne som sa zo stavu tri dni v týždni a x tabliet denne dostala do roviny sporadických bolestí, ktoré dnes neraz dokážem zastaviť už v rozbehu. S miernejším priebehom. A často za pár hodín.
No 25 rokov som bola nastavená na boj s touto „hnusobou“.
Až posledné mesiace prišiel zvláštny zlom.
So slzami v očiach som si uvedomila jednu zásadnú vec.
Tá „hnusoba“ je v skutočnosti moja najlepšia priateľka.
Pretože presne vie, kedy vybočím z rovnováhy. Kedy to preženiem. Kedy idem cez čiaru. Proti sebe. Proti múru. Kedy viac počúvam ego než vlastné telo.
Vlastne všetky naše choroby sú do istej miery naši poslovia. Poukazujú na nerovnováhu, ktorú sme si vytvorili. Ukazujú nám, ako veľmi sme sa vzdialili sami od seba.
A možno práve preto je tak dôležité začať sa počúvať. Vnímať sa. Zamýšľať sa nad tým, čo nám telo chce povedať.
A tak sa učím novému pohľadu. Prehlbujem vnímanie samej seba. Učím sa rešpektovať svoje hranice.
Takže aj keď ma migréna ešte stále vie poriadne potrápiť… ďakujem za ňu.
Pretože ma učí počúvať samu seba.