Čas ako najdrahšia komodita nášho života

Je ráno. Mám za sebou cvičenie a už len sedím. Pozerám do neznáma a nemám chuť vstať. Nemám chuť nič riešiť, nikam ísť, nič začínať. Chcem si len užívať tento moment tak dlho, ako sa dá.

A môžem.

Nejdem chystať Fipa do školy. Neutekám do práce. Nerobím raňajky, neperiem, neupratujem, neriešim domácnosť. Len sedím. Dýcham. Som.

A práve v tej chvíli si uvedomujem, aký je tento moment vzácny. Aký sporadický. Lebo v bežnom živote je stále čo robiť. Stále je kam utekať. Stále je niekto alebo niečo, čomu treba venovať pozornosť.

Vždy sa nájde množstvo vecí, ktoré sú „dôležitejšie“. Alebo sme si ich aspoň ako dôležité nastavili. Dali sme im hodnotu. Zaradili sme ich vyššie než seba. Vyššie než svoje telo, pokoj, ticho, oddych a vnútorný priestor.

A pritom práve čas, ktorý venujeme sebe, patrí k tomu najdôležitejšiemu, čo v živote máme.

Čas sa nedá kúpiť

Čas je najdrahšia komodita na svete.

Či sme bohatí alebo chudobní. Slobodní alebo zadaní. Máme tridsať, päťdesiat alebo sedemdesiat. Pre každého z nás má nevyčísliteľnú hodnotu.

Nedá sa kúpiť. Nedá sa za nič vymeniť. Nedá sa odložiť na neskôr a potom si ho vybrať späť, keď sa nám bude viac hodiť.

A všetci to vlastne vieme.

Len napriek tomu často žijeme tak, akoby sme ho mali neobmedzené množstvo.

Odkladáme veci na „potom“. Na „raz“. Na vhodnejší okamih. Až deti vyrastú. Až bude menej práce. Až zarobíme dosť peňazí. Až bude doma poriadok. Až budeme na dôchodku. Až sa život trochu upokojí.

Lenže život sa nemusí upokojiť sám od seba.

Niekedy práve naopak. Roky plynú, povinnosti sa menia, ale pocit, že ešte stále nie je ten správny čas, zostáva.

Keď si uvedomíme, že čas nie je samozrejmosť

Mňa to uvedomenie najviac zasiahne vtedy, keď sa dozviem, že niekto v mojom veku vážne ochorel. Mal nehodu. Prišiel náhly stav. Niečo, čo nikto nečakal. Niečo, pri čom sa ho už nepodarilo zachrániť.

Vtedy mi napadne, že aj ten človek si pravdepodobne myslel, koľko má ešte času. Koľko toho ešte musí stihnúť, dokončiť, vybaviť, zariadiť. A že potom si možno konečne nájde čas aj pre seba.

Jasné, potrebujeme žiť v realite. Nedá sa len tak sadnúť do trávy, nič nerobiť a čakať, že nám budú padať pečené holuby do úst. Máme povinnosti. Máme účty. Máme rodiny. Máme prácu. Máme bežný život, ktorý si pýta svoje.

Ale čoraz viac vnímam, že nám chýba zdravá rovnováha.

Taká, v ktorej nemusíme mať všetko, na čo si spomenieme, ale zároveň nežijeme s pocitom večného nedostatku. Rovnováha, v ktorej vieme rozlíšiť, čo naozaj potrebujeme a čo len naháňame, lebo sme si nahovorili, že bez toho nebudeme dosť spokojní, dosť úspešní alebo dosť zabezpečení.

Koľko času stoja veci, ktoré nepotrebujeme?

Neraz sa zastavím doma pri nejakej veci, ktorú som kedysi kúpila. V tom momente bola pre mňa takmer nevyhnutná. Mala som pocit, že ju potrebujem. Venovala som energiu tomu, aby som ju získala. Zarobila na ňu. Kúpila ju. Doniesla domov.

A dnes stojí niekde zabudnutá v kúte.

Vtedy si jej hodnotu premietnem do času.

Koľko hodín práce ma tá vec stála? Koľko energie? Koľko pozornosti? Koľko života? Koľko času som vtedy mohla venovať sebe namiesto zarábania na niečo, čo dnes nepotrebujem, nepoužívam a možno mi to len zaberá miesto?

Myslím, že takých vecí máme doma všetci požehnane.

A práve toto uvedomenie mi dnes pomáha pri rozhodovaní, či niečo kúpiť alebo nekúpiť. Či tú vec naozaj potrebujem. Či mi prinesie hodnotu. Alebo si za ňu vlastne kupujem len ďalší predmet, o ktorý sa budem musieť starať, niekam ho uložiť, raz ho presúvať, triediť a možno aj vyhadzovať.

Malá zmena stačí

Chápem, že aj týmto si človek musí prejsť. Možno potrebujeme mať najprv veľa vecí, aby sme pochopili, že nás samy osebe nenaplnia. Možno potrebujeme naháňať výkon, aby sme raz zistili, že pokoj sa nedá dobehnúť. Možno potrebujeme odkladať seba, aby nám raz došlo, aké je to vyčerpávajúce.

Ale je krásne, keď to uvedomenie príde.

Ešte lepšie je, keď s ním príde aj zmena.

Nemusí byť veľká. Nemusíme zo dňa na deň prevrátiť celý život naruby. Niekedy stačí malý krok. Nekúpiť ďalšiu zbytočnosť. Nechať si voľné dopoludnie. Ísť von bez výčitiek. Vypnúť mobil. Nepovedať automaticky áno, keď už nevládzeme. Dovoliť si oddych skôr, než nás k nemu donúti telo.

Lebo čas, ktorý máme, nie je samozrejmosť.

A mne to práve takéto rána prídu pripomenúť. Tie tiché chvíle po cvičení, keď nikam neutekám. Keď len sedím, pozerám do neznáma a cítim, že práve toto je život.

Nie niekedy potom.
Nie až raz.
Nie keď bude všetko hotové.

Teraz.

Tak si vážme čas, ktorý tu na tejto zemi máme.

Lebo nie je nekonečný.