Moja cesta od sestričky k inému pohľadu na zdravie

Mám 50 rokov a keď sa obzriem späť, mám pocit, že moja cesta bola vlastne veľmi prirodzená. Už odmalička som vedela, že chcem byť sestrička. Nebola tam ani sekunda zaváhania. Keď sa ma niekto opýtal, čím budem, odpoveď bola jasná.

A ani sa nie je čo čudovať. Zdravotnícke prostredie bolo súčasťou môjho detstva. Moja mamina bola sestrička, takže som sa odmalička pohybovala v ambulancii a trávila tam veľa času. Starký jazdil na sanitke, teta aj sesternica boli sestričky. Pre mňa to nebolo cudzie prostredie. Bolo to niečo známe, prirodzené, blízke.

Vyštudovala som zdravotnícku školu a nastúpila do práce. Robota ma bavila. Mala som rada starostlivosť o ľudí, kontakt s nimi, pocit, že môžem byť užitočná.

Začínala som na ARO oddelení, potom som roky strávila v detskej liečebni a posledných 10 rokov v detskej ambulancii. Tam som sa cítila najviac „doma“. Jednak charakterom práce a v nemalej miere vďaka skvelej lekárke aj človeku zároveň, s ktorou som pracovala.

No ako to v živote býva, veci sa menia a život nás posúva ďalej.

Nastal u mňa zlom v podobe vlastného, nie úplne fungujúceho zdravia. Z roka na rok som bola viac chorá. Pribúdali diagnózy, lieky, obmedzenia. Nerozumela som tomu. Riadila som sa odporúčaniami lekárov, užívala lieky, dodržiavala opatrenia. Ako zarytý zdravotník som inú možnosť ako klasickú medicínu ani nepripúšťala.

Až raz ráno prišiel moment, ktorý si pamätám dodnes úplne presne.

Pozerala som sa do dlane. V nej hrsť tabletiek.

A zrazu mi napadlo: mám 35 rokov, 6 chronických diagnóz a 10 tabletiek denne. Robím všetko tak, ako mám, a napriek tomu je toho každý rok viac a viac. Ako budem vyzerať o 10 alebo 20 rokov?

Vtedy som pochopila, že musím začať hľadať aj iné cesty.

Najskôr som sa dostala k doplnkom výživy. A práve tam som si uvedomila jednu dôležitú vec: nestačí len potláčať prejavy choroby. Nestačí riešiť iba to, čo bolí, čo svrbí, čo tlačí, čo sa práve ukáže v krvi alebo na papieri. Treba sa pýtať, čo telu chýba. Prečo sa problém vôbec objavil. Čo je za tým.

Začala som meniť stravu, dopĺňať chýbajúce živiny, skúšať rôzne procedúry a terapie. Niečo fungovalo viac, niečo menej. Nebola to rýchla cesta. Stálo to veľa času, hľadania aj peňazí. Postupne, približne v priebehu dvoch rokov, sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil. Niektoré problémy ustúpili úplne, iné sa podarilo dostať pod kontrolu a ja som sa po dlhom čase opäť začala cítiť dobre vo vlastnom tele.

A vtedy sa môj pohľad na zdravie úplne zmenil.

Pochopila som, že choroba nie je len kód v medzinárodnej klasifikácii chorôb. Za každou chorobou je príbeh. Telo, psychika, životný štýl, stres, výživa, vzťahy, prostredie, emócie. A ten príbeh niekedy nie je jednoduché rozpliesť. Chce to trpezlivosť, úprimnosť a veľa úsilia.

Práve vtedy prišiel aj môj pracovný zlom. Uvedomila som si, že popri klasickej medicíne existuje aj priestor venovať sa človeku širšie a hľadať súvislosti, ktoré sa často do ambulancie nezmestia. Nechápte ma zle. Veľmi si vážim zdravotníctvo, lekárov, sestričky, ich vedomosti a schopnosti. To, čo dnes medicína dokáže opraviť, zachrániť či vymeniť, je obdivuhodné.

Len som začala cítiť, že sa nám niekde vytratil celistvý pohľad na človeka.

A ja som chcela ľuďom pomáhať ďalej. Starať sa o nich. Len trochu inak ako dovtedy.

Po pár rokoch snívania, premýšľania a odhodlávania som si otvorila vlastnú prevádzku. Chcela som posúvať ďalej to, čo som sa naučila, čo som si sama odžila a čo mne pomohlo.

Všetko, čo vo FajnŽivote ponúkam, som najskôr skúšala na sebe. Ako človek, ako klient, ako niekto, kto hľadal pomoc. Potrebovala som pochopiť, ako veci fungujú, čo dávajú telu, čo prinášajú človeku. Až potom som ich dokázala odporúčať ďalej.

Preto je FajnŽivot vlastne vyskladaný zo mňa. Z mojich skúseností, hľadaní, objavovaní aj pochopení.

Najviac ma teší, keď ku mne príde klient, nechá si veci vysvetliť, skúsi odporúčané postupy a tie mu pomôžu. Ale nie je to len o procedúrach, doplnkoch či terapiách.

Teším sa aj z každého stretnutia, rozhovoru, úsmevu. Z toho, keď sa spolu zasmejeme, keď sa človek uvoľní, keď cíti, že je prijatý a vypočutý.

Lebo aj to je podľa mňa súčasť liečby.

Vzťahy. Dôvera. Pocit, ktorý pri druhom človeku máme. Priestor, kde sa nemusíme tváriť, že všetko zvládame. Miesto, kde sa môžeme na chvíľu zastaviť, nadýchnuť a začať sa na seba pozerať trochu láskavejšie.

A možno práve o tom je môj FajnŽivot. O hľadaní rovnováhy medzi tým, čo vieme, čo cítime a čo naše telo naozaj potrebuje.